Útek na Tenerife
Opožděně a slovensky. Dojmy z cesty, na kterou jsme se vybrali navzdory listopadu, pod rouškou jednoho pozdního odpoledne. Tenerifský eskapizmus.
November bol smutný a studený, tak sme sa vytrhli z lockdownovej rutiny, dokiaľ to ešte bolo možné.
Prázdne letisko. Nikde nikto, žiadne lety. Kupujeme 4 plzne v akcii, v jednom z mála otvorených kioskov. Všetko ostatné je prízračné.
Barcelona,
Ach, Barcelona. Milujem ťa, s tým tvojim slaným vzduchom a zle filtrovanou prístavnou vodou, ktorá tu všade ako pitná tečie z kohútika.
Balkóny zdobené kvetinami, farebné španielske okenice... navštívíme Gaudího dom La Pedrera, z ktorého povstávaju nápady na konštrukciu života podľa prírody… …a potom aj, znovu, úžasne zdobnú katedrálu Sagrada Familia, Chrám sv. rodiny, kde má každý aspekt života má vytesané svoje miesto - ten slnečný, víťazný, a aj ten ženský, hlbinný...tento pocitový a okultne mystický chrám som si doteraz s takou pozornosťou nevšímala.
Nakoniec po celom dni v uličkách latinskej štvrte, romantických balkónov a farených drevených okeníc bežíme na metro, nestíhame lietadlo!!! a zamotaju sa mi šnúrky vibramiek do seba... a jebnem aj s batohom na zem, na kolená. Tečú mi slzy pod rúškou, v duchu sa lúčim s výstupom na sopku, ale oplakávam asi úplne všetko. Ležím na zemi a plačem, pretože konečne môžem. Darek mi pomáha na nohy pod dohľadom milej postaršej paní zo security.
Dramatický oblúk: Na túto scénu si spomeniem, keď mi v predposledný deň výletu spadne na čiernej pláži kameň rovno na prsty bosej nohy až z toho kvílim po zbytok dňa. Tie drobné osobné drámy… Výlet mám príznačne obkolesený nepatrným nepohodlím. Proste aj dovolenka musí byť akási ťažšia… ale už sme skoro tam:
Tenerife
Po 4 hodinách letu nad Atlantikom pristávame v Santa Cruz de Tenerife. Kým sa vymotáme na autobus, ktorý neberie hotovosť, iba akúsi vernostnú kartu, je už 10 hodín večer, a tak si svoje prvé & posledné pivo dáme tesne pred zatváračkou, v krásnej španielskej uličke s palmami. A potom o 11 večer zavrú a je koniec spoločenského života so zopár obsadenými stolmi na prázdnej ulici zavretého letoviska.
Čo tu je zaujímavé? Sú tu dve ropné veže, prázdne kúpalisko, a parádne sci-fi auditórium. Užijeme si po španielsky aj celodennú siestu, sediac u stolečku pod platanom...cerveza, tapas, a sedíme tam, lebo mi nie je dobre, tak si dobre robíme.
Všade sa nosia rúšky, okrem momentu, keď sedíte pri stole v kaviarni. S tým nemám žiaden problém.
Navečer sa vydáme do miestneho múzea, kde odhalíme históriu ostrovov, a existenciu kanárskych múmií...
Sú tu prehistorickí ľudia zachovaní vo vyschnutej koži, a dočítame sa o tom, že aj keď žili uprostred ničoho, poznali liečenie, vyjadrovali sa kresbami, stavali obydlia, vyrábali keramiku. Meditujem nad tým, ako sa žilo na ostrove pravekým ľuďom. A nad synchrónnosťou ľudského poznania.
Večer sa z terasy domu, kde sme ubytovaní, pozeráme vôkol ponad stechy a vidíme ich, tie múmie … ako tam sedia na streche múzea a pozerajú sa na ten nový svet, ktorý vyrástol okolo nich. Čo si asi tak myslia, o čom sa rozprávajú?
Ráno Darek prisviští s obľúbeným “cafe con leche” a v roztomilej Fiatke s presklenou strechou. Ideme do lesov.
Výlety do hôr - Fiatkou 500
Vavrínový prales vyzerá prastaro, a veru taký aj je, prastarý. Pochádza z praveku, kedy takéto lesy pokrývali tisíce hektárov Zeme. Vyznačuje se schopnosťou pritiahnuť “trade winds” (pasátové vetry?) a vysať z nich všetku vlhkosť - do seba. Ostrovy nie sú veľmi vysoké, ale stačí to na gravitačné pritiahnutie vzdušnej vlhkosti. Voda tiahne k zemi… V lese je zvláštne ticho. Ani vták, ani zviera ani drobné živočíchy tu nevydávajú žiadne zvuky.
Na suchých sopečných svahoch zase rastú po tisíckach obrovské sukulenty. Skalné ruže veľké sťa šalátové hlavy. Neviem sa ich vynadívať po celé kilometre.
Doprepletáme sa serpentínami až úplne do poslednej dedinky a vystúpime.
Kamennou cestičkou potom, pod pražiacim slnkom, míňajúc vzrostlé opuncie, agáve a juky, dojdeme na koniec ostrova, “k majáku”. Toto je najsevernejšie pobrežie Tenerife. Zdola znie hukot oceánu, ktorý naráža na skaliská. Na druhej strane je maják a skaly, ktoré znejú celkom inak, a tak sa tieto zvuky z dvoch strán útesu miešajú do akejsi súrodo-nesúrodej harmónie.
Na tomto mieste si vymyslím názov tohoto newsletteru: Al Faro. K majáku. Lesem - a Bosque. A Bosque al Faro. Lesom k majáku.
Z ďalších dobrozdružstiev vyberám dve: sopku a pralesy Garajoraj.
Kráter a sopka Pico del Teide
Sme v horskom hoteli v horskej dedinke vo výške 1500mnm. Ešte pred hodinou sme boli na úrovni mora. Drevené trámy nad hlavou, dekoratívna izba má v sebe zvláštny mix španielska a hôr. Je tu zima, nie ako na pláži - ležím v posteli pod troma dekami. Zajtra má hore v kráteri snežiť.
Cesta do sopky Pico del Teide vedie cez oblaky, okolo svetlozelených borovíc, až hore, “to the rim”, kde čakajú lávové polia a majestátna matka, ktorá vychrlila.. toto všetko. Úplne iný horský zážitok ako poznám z Álp. Neustály pocit, že sme v Južnej Amerike. Aj keď som v nej nikdy nebola. Zvláštna krajina, suchá a mrazivá.
Sme tu navečer, “iba na chvíľu” pred veľkým dňom zajtra, ale vylezieme z dna kráteru až na jeho okraj do 2700 m. Je veľmi neskoro, začnem festovne cítiť výšku. Spolu s víchrom, predlžujúcimi sa tieňmi a valiacimi mračnami cez vedľajšie sedlo a dohromady s krúžiacimi havranmi...zamotá sa mi hlava z obáv, ako by sme tu mohli omylom zostať na noc.
Našťastie to Darek navigačne zachráni, takže z vysokohorskej pláne zostupujeme rovnakou cestou a nie 15 km dlhou prechádzkou, ktorú by sme si išli v zime a potme (s čelovkami, tie našťastie máme ale skaly sú skaly).
Na druhý deň: Prechádzka po Marse
Pokus “pokoriť” Pico del Teide nakoniec pokoril nás. Zážitok zimy na letnom ostrove, uprostred stuhnutých potokov lávovej strusky na rozľahlej pláni.
Víchrica okolo veľkej hory, práve nad ceste k vrcholu. Ľadové mrholenie ostrých ihličiek vody, teplota k nule. Plán, v ktorom by sme to mali ísť aspoň 4 hodiny je jednohlasne zrušený. Prejdeme sa v tom mordore asi 20 m a otočíme. Bavíme sa na holých kotníkoch netušiacich protiidúcich turistov, ktorí sa zo závetria teprve majú vynoriť.
Posielam aspoň obrázok dúhy, ktorá toho dňa bola v kráteri pod sopkou 🌈
Pár fotiek mora a pralesov:
Kanárske more a pláže
Vyhlížím krakena:
Skaly Les Gigantes:
Trajektom na Gomoru
Sme tu ako na plántážach. Veď aj tak bývame - okno spálne je presklené, s výhľadom na banánovníky. Neviditeľní sluhovia nám nosia raňajky do postele.
(to je covidové opatrenie)
Ostrov Gomora, a jeho vavrínové lesy Garajoray nás obklopujú. Les prastarých Entov, akoby vytrhnutý z Pána Prsteňov. Neustále tu mrholí, a keď nemrholí, tak prší vyzrážaná voda zo stromov. Šlapeme do výšin, stretnúť sa s tými mrakmi hore, kde sa prevaľujú nad hrebeňom.
Výhlídka na Gomore je hmlistá, a uváda sa to tak aj na informačných tabuliach:
A to je asi vše přátelé.
Ešte tá posledná historka o ktorej som písala na začiatku, ako som sa kúpala v mori. Toto je dokumentácia, že sa tak stalo:
Zdravím do februára, února, jednej z najdlhších zím, aké som kedy zažila.